JUDr. STANISLAV SUJA je rodákom (1939) z Vígľaša. Detstvo prežíval v Modrom Kameni, kde sa jeho otec stal prvým pofebruárovým predsedom Okresného národného výboru. V Kremnici a Martine absolvoval vojenskú strednú školu. Na začiatku 60-tych rokov min. st. začal študovať novinárstvo na UK v Bratislave. Po dvoch rokoch štúdium prerušil a začal študovať na elitnej škole Štátny inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO) v Moskve. Po skončení štúdia začal pracovať na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Jeho diplomatická kariéra sa začala na začiatku 80-tych rokov, keď sa stal členom delegátom stálej misie ČSSR v OSN v New Yorku. V roku 1983 sa stal čs. veľvyslancom vo Washingtone, neskôr aj v Lisabone v Portugalsku. Už počas diplomatickej činnosti sa začal venovať literatúre faktu (Modré prilby, Svedectvo nemých dubov) po roku 1989 a odchode do dôchodku sa stal poradcom europoslanca Dr.Miloslava Ransdorfa. Zároveň sa začal venovať písaniu kníh, predovšetkým z oblasti diplomacie. Doteraz mu vyšlo 15 kníh (Pozor! Volno! Rozchod!, Cestičkou osudu, Hledání v čase (spolu s dcérou Ivanou), Bez fraku a smokingu, Základy etiky a protokolu, Svět zleva (spolu s M. Ransdorfom) a iné. Jeho
knihy vychádzali v slovenčine i češtine. Toho času žije v Ostrave.
,,Na aktivity OSN rád spomínam. Bola to veľmi zaujímavá práca. V tej dobe sa v OSN zbiehali všetky globálne otázky a problémy sveta. Ich riešenie vyžadovalo znalosti, schopnosť o nich komunikovať s inými zástupcami štátov, ale aj určitú invenciu. Odhadujem, že po dobrej teoretickej príprave bolo treba mať aspoň zhruba štyri až päť ročnú skúsenosť z praktickej činnosti v príslušných orgánoch(výboroch) OSN, aby sa v nich človek cítil doma a mohol byť aj produktívny. Na zasadnutiach Valných zhromaždení OSN (od septembra do decembra) som býval od roku 1968 (vtedy v diplomatickej hodnosti atašé) takmer nepretržite (okrem roku 1975-1976, keď ma poslali za zástupcu veľvyslanca do Portugalska). Ešte predtým, v období 1972 -1975, už po niekoľkoročných skúsenostiach na Valných zhromaždeniach ma pridelili ako prvého veľvyslaneckého tajomníka na Stálu misiu ČSSR pri OSN v New Yorku. Venoval som sa hlavne problematike dekolonizácie (išlo o presadenie nezávislosti vtedajších portugalských kolónií Angoly, Mozambiku, Guiney-Bissau a Kapverdských ostrovov, ale aj o Namíbiu, Zimbabwe a iné vtedy ešte kolónie či závislé územia). Bol som delegát v Osobitnom výbore OSN pre naplnenie historicky významnej Deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym národom a územiam (z roku 1960). Ten výbor
fungoval medzi Valnými zhromaždeniami. V roku 1974 ma zvolili za podpredsedu štvrtého výboru (tiež pre dekolonizáciu), ktorý bol s ďalšími piatimi výbormi (odzbrojovacím, ekonomickým, sociálnym, právnym a rozpočtovým) súčasťou obvyklého trojmesačného rokovania Valného zhromaždenia OSN v tom istom roku. Bola to činorodá aktivita, robil som ju rád a začala mať aj hmatateľné výsledky. Prispeli sme nemalým podielom k nezávislosti nielen portugalských, ale aj iných kolónií a závislých území. (Píšem o tom aj v knihe Bez fraku a smokingu).
Nechýbali kuriozity
Zažil som pritom aj kuriózne príhody. Niektoré spomeniem: Niektoré socialistické štáty doplňovali svoje delegácie na Valné zhromaždenia poslancami parlamentu alebo ľuďmi z iných oblastí politického a verejného života. Na začiatku 80. rokov v sovietskej delegácii bola aj poslankyňa najvyššieho sovietu ZSSR z niektorej zo zväzových republík. Vo vystúpeniach v tom dekolonizačnom (štvrtom) výbore mávala problém správne predniesť používané termíny. Kolonizáciu vyslovovala ako kanalizáciu a o dekolonizácii hovorila ako o dekanalizácii. Niekoľkokrát vyhlásila, že „Sovietsky zväz zásadne podporuje úsilie zamerané na úplnú dekanalizáciu všetkých nesamosprávnych území.“ Na jednom zasadnutí v rokovacej hale Valného zhromaždenia začiatkom decembra 1969 vyhlásil predsedajúci menovité hlasovanie (tzv. roll call, angl.) k niektorému zo sporných bodov návrhu rezolúcie, ktorá sa týkala vtedajšieho koloniálneho územia Namíbie. V susednej delegácii frankofónneho afrického štátu Dahomey, ktorá zasadala podľa abecedy hneď vedľa nás, podrie-maval decentne oblečený muž s nohami natiahnutými pred seba v lakovaných poltopánkach a s červenými ponožkami. Keď prišlo naň poradie hlasovať, predseda ho vyzval, ako každého predtým, aby oznámil, či je jeho delegácia za, proti alebo sa zdržuje hlasovania. Odpoveď neprichádzala, pretože dotyčný asi po dobrom obede driemal spokojne ďalej. Až po veľmi hlasitom zvolaní predsedu „Dahomey“ sa muž prebudil, inštinktívne vyskočil do pozoru ako struna a hlasom vycvičeného vojaka cudzineckej légie zvolal z plných pľúc „tu prítomný“ (po francúzsky „Présent.“).“
► Istý čas si mal na starosti aj agendu o vesmírnom výskume a kozmonautike. Ako na to spomínaš?
,,Keď som už mal prax nielen z multilaterálnej diplomacie v OSN (predstavoval som tam ČSSR aj ako veľvyslanec a stály delegát v období 1981-1983), ale aj z dvojstranných vzťahov (bol som okrem zástupcu veľvyslanca v Portugalsku v rokoch 1975- 1977 aj veľvyslancom vo Washingtone v rokoch 1983-1985), ma neskôr zvolili za predsedu Právneho podvýboru vo Výbore OSN pre mierové využívanie vesmíru (anglicky mal skratku COPUOS – Committee for Peaceful Uses of Outer Space). Bol založený v roku 1958, krátko po vypustení prvého sovietskeho sputnika (1957).
Dva podvýbory v COPUOS (právny a vedecko – technický) začali pracovať v roku 1962. Schádzali sa striedavo v New Yorku a v Ženeve. Funkciu predsedu Právneho podvýboru som vykonával od roku 1988 až do roku 1990, kedy ma o ňu pripravila „zamatová revolúcia“. Dodám, že nie z odborných, ale čisto politických dôvodov. A aby ma z tej prestížnej funkcie rýchlo dostali, vymysleli si bez môjho vedomia noví vládcovia na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, že som onemocnel, čo však bola lož ako poleno. Paradoxne a zhodou okolností som sa stretol na chodbe ministerstva s radcom americkej ambasády v Prahe, ktorý práve niesol v písomnom podaní podiv nad tým, že som sa vzdal funkcie zo zdravotných dôvodov. Čo by však vtedy nebolo dokázalo presadiť nové vedenie ministerstva, páni na Hradčanoch by sa s tým vôbec nepárali.
Vesmírna diplomacia
Tie aktivity v Právnom podvýbore mali naozaj nadzemskú dimenziu označovanú aj ako „vesmírna diplomacia“. V každom prípade vyžadovali veľké
sústredenie. Bolo to miestami ako hniezdo sršňov. Z našich prvotriednych odborníkov v tej práci zohrali významnú úlohu najmä dvaja vedúci pracovníci kozmického oddelenia Sekretariátu OSN, a síce vedec – astronóm Luboš Perek, ktorý sa preslávil výskumom planetárnych hmlovín a pomáhal tiež určiť, kde vlastne začína vesmír. Mal veľkú zásluhu aj na definovaní tzv. geostacionárnej dráhy (miesto nad rovníkom rotujúcej Zeme s ohľadom na zhodu ich obežnej doby na dráhe, označenej ako stacionárna, kedy umelá družica či satelit, ktorý sa po vypustení dostane na
taký obeh, pôsobí dojmom ako keby stál na mieste). L. Perek mal zásluhu aj na prvom československom vesmírnom ďalekohľade na observatóriu v Ondřejove, ktorý tam funguje doteraz a bol pomenovaný po ňom. (L. Perek zomrel vlani v požehnanom veku 101 rokov). Vyprával mi veľa zaujímavých príhod, aj to, že mu ten vesmírny ďalekohľad skoro prekazil niekdajší sovietsky premiér Nikita Chruščov, ktorý pri návšteve v NDR zašiel do závodu Zeiss Jena, a keď sa dozvedel, že robia na zákazku dvojmetrový ďalekohľad pre ČSSR, objednal hneď jeden aj pre zväzovú republiku Azerbajdžan. Väčšia berie, a tak ten náš musel počkať ešte ďalšie dva roky. Druhým zo spomínaných odborníkov v oblasti vesmíru bol pražský profesor Vladimír Kopal, ktorý sa o. i. špecializoval na kozmické právo. Oboch som dobre poznal, systematicky som s nimi spolupracoval a v mnohom som sa od nich učil. Čo sa týka činnosti Právneho podvýboru, musím dodať, že okrem zhodných predsavzatí dvoch vtedajších superveľmocí – Spojených štátov a Sovietskeho zväzu, ktorí väčšinou udávali tón práce, boli tam aj iní členovia presadzujúci vlastné záujmy (Francúzsko, Británia, Nemecko a z ďalších najmä Čína, India alebo aj niektoré latinskoamerické krajiny). Našou hlavnou úlohou, ktorá sa premietala do všetkých diskusií aj zákulisných jednaní, bola konkretizácia smerov a aktivít mierového využívania vesmíru, snaha regulovať túto činnosť navrhovaním právnych noriem a zároveň brániť militarizácii vesmíru v akejkoľvek podobe. Označovali sme to v programe práce systemizáciou medzinárodnej spolupráce vo vesmíre ako dedičstve celého ľudstva (šlo najmä o otázky výskumu, o šírenie informácií z vesmírnych poznatkov a vôbec o zužitkovanie výsledkov vesmírnej činnosti). Právny podvýbor sa však vyjadroval aj k obsahu dôležitých mnohostranných zmlúv a k ich plneniu. Jednalo sa napríklad o zmluvu o prieskume a využívaní vesmíru, vrátane Mesiaca a iných nebeských telies, dohodou o záchrane kozmonautov a návrate vypustených objektov, dohodu o registrácii takých objektov, o činnosti štátov na Mesiaci a iných nebeských telesách, o zákaze jadrových aj iných zbraní vo vesmíre, o distribúciu programov nesúcich signály prenášané satelitmi, o kozmických komunikáciách (INTERSPUTNIK, INTERCOSMOS), o meteorologických satelitoch a rade ďalších zmluvných ustanovení pre výskum vesmíru. Veľa času zabralo v Právnom podvýbore posudzovanie už spomenutej geostacionárnej dráhy. Kolumbia, podporovaná Ekvádorom, prišla s tým, že ako jeden z rovníkových štátov, nad ktorým sa nachádza geostacionárna dráha, by mala mať nárok vyberať poplatky za satelity na geostacionárnej dráhe, pretože vraj táto dráha nie je súčasťou vesmíru, ale vzťahujú sa na ňu zákony, ktoré platia na Zemi (ako v prípade Antarktídy). Diskusie o tom nemali konca kraja aj za môjho predsedníctva. A zase v hľadaní riešenia pomohol najmä L. Perek. Neskôr, už keď som funkciu nezastával, vďaka nemu ČR
predložila roku 1993 v OSN návrh, ktorý bol postavený na tom, že satelity nachádzajúce sa na geostacionárnej dráhe nestoja, ale pohybujú sa ako ostatné družice, čím podliehajú rovnakej gravitácii Zeme. V tej výške sa atmosférický let mení skôr na astronomicko-vesmírny, kde sa už nemôže uplatňovať suverenita žiadneho štátu. Navrhnutý záver OSN odsúhlasila. (Bolo treba ho ešte definovať právne.) O dva roky na to Perek navrhol nový nadväzujúci dokument, podľa ktorého geostacionárna dráha má byť bez výhrad považovaná za súčasť kozmického priestoru. A bolo vymaľované. Aj Kolumbia musela prijať právnu zásadu exfacto sequitur lex (právo vychádza z faktov). (Pre zaujímavosť uvediem, že vo výške tesne nad 100 kilometrov satelit ešte nedokáže obletieť Zem. Vojenské satelity, ktoré potrebujú zachytiť podstatne väčší priestor, lietajú približne od 130 kilometrov vyššie, aby obleteli zemeguľu.) Značnú pozornosť za môjho predsedníctva Právny podvýbor venoval aj otázke tzv. kozmického odpadu (anglicky debris). Aj v tom zohrala aktívnu úlohu československá delegácia, ktorá už prakticky od konca 70. rokov poukazovala systematicky na to, že pri vzájomnej kolízii satelitov alebo ich zrážke s inými objektami vo vesmíre pri rýchlosti 10 kilometrov za sekundu a viac, stačí malá vec (napr. o veľkosti 5-10 centimetrov) na ich zničenie. Kozmický odpad sa takmer každým rokom hromadí a už vtedy bol najvyšší čas venovať mu prvoradú pozornosť a pracovať na spôsoboch riešenia vrátane právnej regulácie.“
Pokračovanie článku PaedDr. JÁNA FEKETEHO v nasledujúcom čísle.
 z Vígľaša. Detstvo prežíval v Modrom Kameni, kde sa jeho otec stal prvým pofebruárovým predsedom Okresného...){kind=link}